Nočná mora rodiča: Keď je inzulín v tele, no večera sa nedá jesť

Predstavte si situáciu: Ste na výlete, unavení po celom dni, vopred máte objednanú večeru. Keďže všetko vyzerá v poriadku, ľudia s diabetom si aplikujú inzulín (alebo pustia bolus cez pumpu) presne podľa plánu. A potom to príde. Na stôl položia jedlo, ktoré je buď surové, studené, spálené, totálne presolené, alebo jednoducho nejedlé.

Pre bežného človeka je to dôvod na hádku s čašníkom. Pre rodinu s dieťaťom s diabetom je to okamžitý štart do pretekov s hypoglykémiou. Inzulín nepočká na novú objednávku, ktorá bude trvať ďalších 20 minút. V tej chvíli telo potrebuje sacharidy. Hneď.
Spišiačikom sa presne toto stalo 25.4. v Kromeríži, hotel U zlatého kohouta. Chceme sa podeliť o tvrdé, ale dôležité poučenie, aby ste v tom nabudúce (dúfajme, že nikdy) nezostali zaskočení.

Poučenie pre ostatných (Čo nás táto situácia naučila)

Ak cestujete s človekom s diabetom, reštauráciám sa nedá stopercentne dôverovať. Tu sú pravidlá, ktoré odteraz aplikujeme:

1. Pravidlo "Jedlo na stole"

• Nikdy neaplikovať inzulín dopredu, kým jedlo reálne neleží na stole a vizuálne ho neskontrolujete.
• Áno, vieme, že kvôli glykemickej krivke je ideálne podať inzulín s predstihom (tzv. prebolus). Ale riziko, že jedlo prinesú neskoro, popletú objednávku alebo bude nejedlé, je v cudzom prostredí príliš vysoké. Radšej manažovať chvíľkovú hyperglykémiu po jedle, než akútnu ťažkú hypoglykémiu priamo v reštaurácii.
  

2. Železná rezerva v batohu

• Aj keď idete na "istú" večeru, v batohu musíte mať plnohodnotnú náhradu sacharidov. Nie len rýchle cukre (džús, hroznový cukor) na prvú pomoc, ale aj pomalé sacharidy, ktoré dokážu nahradiť celý chod: Slané keksy, tyčinky, balený chlieb alebo presne odvážené piškóty.
• Ak kvalita jedla zlyhá, dieťa skonzumuje záložné sacharidy z batohu a zachránite situáciu bez zbytočnej paniky.
  

3. Komunikácia s personálom ako "vabank"

Ak sa stane, že jedlo je nejedlé a inzulín je už v tele, nečakajte na štandardné vrátenie a novú prípravu.
Rázne a vecne povedzte personálu: „Dieťa má diabetes, má aplikovaný inzulín a do 10 minút musí jesť, inak hrozí kolaps. Toto jedlo je nejedlé. Doneste hneď čistú prílohu (ryžu, hranolky, chlieb), kým vyriešime reklamáciu."

Väčšina kuchýň v tom momente pochopí vážnosť situácie a reaguje okamžite.

Spišiačikovia sa rýchlo sa dojedli vlastnými zásobami a časť bežala , možno aj s radosťou, na zmrzlinu neďaleko hotela. Sú všetci asi až príliš slušní a nereptali, uspokojili sa s tým, čo dostali aj keď sa to jesť nedalo a ozvali sa, až keď som jedlo reklamoval ja. Ak nebudem vyprovokovaný, tak to viac nebudem rozoberať. Za celú večeru som odmietol zaplatiť!!!

Mňa v tom momente najviac hnevalo to, že som bol bezmocný! A opustený! Mal som, pocit, že profesionalita našej sprievodkyne a dlhoročnej kamarátky išla bokom, na úkor jej vzťahov s hotelom. Mala nás viac podržať a nie robiť hovorcu druhej strane … sa v tej situácii dosť opustený. Mal som pocit, že tvoja profesionalita išla bokom na úkor tvojich vzťahov
Odkaz na záver:

Cestovanie s diabetom je o neustálom predvídaní nečakaných scenárov. Gastro služby vedia prekvapiť – v dobrom aj v zlom. Buďme pripravení, overujme jedlo pohľadom skôr, než stlačíme pumpu alebo pero a majme batohy stále plné "pre istotu".